Náš netradičný vzťah začal pred ôsmimi rokmi tak netradične – cez internet. Zoznamovacie web stránky, hlavne tie pre gejov, majú povesť dílerov prchavých vzťahov, v ktorých chlipnosť po tele dusí akúkoľvek nádej na ozajstnú lásku. V tejto domnienke je čosi pravdy, hlavne vo veľkomeste ako Londýn. Tým nechcem povedať, že na internetovej zoznamke sa nedá nájsť spriaznená duša, ale človek musí byť pripravený pobozkať nejaké tie žaby, ak chce nájsť tú, ktorá sa premení na švárneho princa. Môj žabiak pochádza z Brazílie a volá sa George.

Po šiestich mesiacoch som sa k nemu nasťahoval a stal som sa adoptívnym rodičom číslo dva jeho dvom utešeným kocúrom, Erosovi a Zeusovi. Krátko na to som ho zobral na Slovensko a predstavil mojej mame a sestre. Ony v ňom veľmi rýchlo našli nového syna a brata.

So starými rodičmi sme museli postupovať opatrnejšie. Pred nimi je George zatiaľ iba dobrým kamarátom, ktorému Slovensko učarilo tak, že sa začal učiť reč a sprevádzať ma na každej ceste domov a pri všetkých rodinných udalostiach. Babka spočiatku šípila, že „ten černoch“ len zneužíva našu povestnú slovenskú pohostinnosť. Dnes sa už zakaždým pýta „a Georga máš kde?“ Sem tam však nezabudne pridať „Tomáško, a kedy sa už konečne oženíš? Vieš, žena si vie vystačiť aj sama, ale chlap potrebuje ženskú ruku v domácnosti.“

Nuž babka moja drahá, nepotrebuje! Môj vzťah s Georgom nie je zaťažený predsudkami o tradičných rodových úlohách. Svoju domácnosť sme usporiadali ako seberovní, odrážajúc svoje záujmy a priority. Georgovi ide lepšie jedenie ako varenie a kuchyňa je preto mojou doménou. Ja som zase nenapraviteľný bordelár a George sa preto stará o čistotu a poriadok. Spočiatku boli aj hádky, ale časom sme dospeli k prijateľnému kompromisu. Babka by neverila, že štyria kocúri dokážu žiť tak civilizovane!

"Nemáme žiaden úmysel inštitút manželstva znehodnotiť alebo poškodiť. Náš zväzok je pre nás rovnako dôležitý, ako je dôležitý pre každého človeka, ktorý sa týmto spôsobom rozhodne oddať druhému."

Život v Londýne bol skvelý. Tak slobodní sme mohli byť sami sebou, držať sa za ruky hocikde v meste, dať si pusu pri stretnutí a na rozlúčku, predstaviť jeden druhého známym a kolegom ako „môj partner“ bez váhania, že som sa vôbec prestal cítiť ako nejako iný od ostatných ľudí. Prvý krát, kedy sme pocítili ozajstnú diskrimináciu pred zákonom nastal, keď som dostal pracovnú ponuku vo Washingtone pred tromi rokmi. Georga som nemohol zobrať so sebou na mojom vízu, aj keby sme uzavreli civilné partnerstvo, pretože Spojené štáty na federálnej úrovni vtedy ešte neuznávali zväzky párov rovnakého pohlavia. George nechcel, aby som sa vzdal zaujímavej pracovnej príležitosti a ja som zas nechcel odísť bez neho.

Georgovi sa našťastie podarilo nájsť si prácu a vlastné víza a tak ma mohol sprevádzať za oceán. Môj nový zamestnávateľ, aj keď mu to neukladal zákon, k nám pristupoval vo všetkom ako k manželom. Georga som mohol zahrnúť do svojho zdravotného poistenia, čo je v USA veľmi dôležitá otázka, keďže kvalita a rozsah dostupnej zdravotnej starostlivosti závisí od štedrosti zamestnávateľa. George je tiež každý rok pozvaný na vianočnú večeru a letný barbecue organizovaný pre zamestnancov a ich rodiny.

Pred rokom, počas jednej z našich ciest na Slovensko, po nádhernom výlete do Kvačianskej doliny a hodoch v salaši Krajinka na Liptove, si George prisadol ku mne v obývačke s dvoma malými škatuľkami v ruke a opýtal sa ma:„Chcel by si mi variť bryndzové halušky po zvyšok svojho života?“ Odpoveď na seba nenechala dlho čakať. A tak sme začali plánovať svadbu. Oslavu by sme radi usporiadali na Slovensku, mieste mnohých krásnych spoločných spomienok. Začiatkom tohto roku sme si prišli obzrieť viaceré hotely, kaštiele a spoločenské miestnosti v okolí môjho rodného mesta Žiliny. Bolo to počas nepríjemnej predreferendovej kampane a mali sme preto trochu obavy, ako pochodíme. Nakoniec sme zostali príjemne prekvapení otvorenosťou a ochotou majiteľov prevádzok poskytnúť nám svoje priestory a služby.

Otázka, v ktorej krajine a kedy oficiálne uzavrieť manželský zväzok bola zodpovedaná skoro na to, keď George dostal zaujímavú pracovnú ponuku v San Franciscu. Teraz je rad na mne, aby som svoju lásku sprevádzal za kariérnou príležitosťou. Tento krát našťastie bez stresu. Po sérii rozhodnutí Najvyššieho súdu USA môžem zostať na jeho vízach, keď moje vypršia. Jediné, čo bolo treba urobiť je „omužiť“ sa.

A tak jedno skoré ráno koncom mája sme s Georgom využili možnosť, ktorú poskytuje Washington a celebrovali sme vlastnú svadbu, bez svedkov, bez hostí, bez toho, aby nám niekto hovoril, kde sa postaviť, čo povedať a kedy sa pobozkať. Pozvali sme si iba fotografa, aby zvečnil túto krásnu chvíľu. Ako miesto konania sme si vybrali pamätníky dvom prezidentom Spojených štátov, ktorí spravili tak veľa pre ľudské práva a dôstojný život svojich spoluobčanov – Abraham Lincoln a Franklin Delano Roosvelt. Vymenili sme si obrúčky a podpísali manželský certifikát, ale sľub sme zatiaľ nechali nevypovedaný. Ten si odkladáme pre naše rodiny a priateľov, v prítomnosti ktorých si oddanosť a večnú lásku sľúbime o rok, doma na Slovensku.

Keď tie slová vyslovíme, urobíme tak s úctou a pokorou. Nemáme žiaden úmysel inštitút manželstva znehodnotiť alebo poškodiť. Náš zväzok je pre nás rovnako dôležitý, ako je dôležitý pre každého človeka, ktorý sa týmto spôsobom rozhodne oddať druhému. Aj my v tomto rituáli vidíme predovšetkým vyjadrenie lásky a potvrdenie najhlbšieho možného záväzku. Aj my ho vnímame ako dôležitý medzník v našom spoločnom živote, ktorý stavia základ pre rodinu a potomstvo. Je mi ľúto, že naše manželstvo nebude uznané v krajine, ktorú volám domovom, a v ktorej plánujeme o pár rokov zapustiť korene a vychovávať svoje deti. Ale časy sa menia. Chceme tam byť, aby sme ich v rámci svojich možností trošku poponáhľali. Spolu, môj manžel a ja.

Tomáš Hellebrandt

V skrátenej verzii pôvodne uverejnené v občianskej prílohe denníka Pravda Osa, dňa 27.6.2015.