Argumenty
Páry rovnakého pohlavia (gejské a lesbické páry) zdieľajú rovnaké hodnoty
a chcú sa brať z rovnakých dôvodov ako všetci ostatní:
Aby vyjadrili vzájomnú lásku a zámer zostať spolu po zvyšok života.
Aby prijali vzájomný sľub vernosti a podpory v šťastí aj v nešťastí a v zdraví aj v chorobe, a to verejne pred orgánom štátu v okruhu svojej rodiny a priateľov.
Aby zabezpečili čo najvhodnejšie prostredie na výchovu svojich súčasných či budúcich detí
Aby vytvorili právny zväzok uznaný štátom (štátom uznaný príbuzenský vzťah), ktorým by upravili praktické otázky spolužitia v domácnosti, spoločného majetku, dedenia, vzájomného zastupovania, vyživovacej povinnosti a pod.
Láska zohráva kľúčovú úlohu pre šťastný život ľudí bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu. Gejské a lesbické páry zdieľajú rovnaké hodnoty ako ostatné páry, rovnako si cenia svoje rodiny a výpomoc svojim blízkym. Chcú povedať pred zákonom: „toto je človek, ktorého ľúbim“, osláviť to so svojou rodinou a priateľmi, stáť vedľa seba v dobrom i zlom, spoločne zostarnúť a dôstojne dožiť. Verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová si myslí, že „ľudia, ktorí chcú žiť v usporiadanom vzťahu uznanom spoločnosťou, nie sú hrozbou pre hodnoty, na ktorých je naša spoločnosť založená, a nikto z nich preto nemusí mať obavy, lebo sa k týmto hodnotám hlásia aj tým, že sa na nich chcú podieľať. Ak spoločnosť otvorí srdcia voči všetkým svojim členom a všíma si prioritne ich ľudské hodnoty a nie iba ich sexuálnu orientáciu, posilňuje ju to, lebo sa zameria na to, čo je na človeku naozaj podstatné.“
Zákon o životnom partnerstve umožní párom postarať sa o seba a svoje rodiny. Mnohé páry rovnakého pohlavia sa delia o rovnaké povinnosti ako zosobášené páry. Bez právneho uznania štátom však nedostávajú rovnaké uznanie a ochranu pre svoje rodiny ako zosobášené páry. Bez ohľadu na to, že prijali zodpovednosť za blaho svojich detí a partnerov tak po hmotnej, ako aj emocionálnej stránke, z právneho hľadiska majú prinajlepšom štatút spoločnej domácnosti. Bez práva na sobáš sú páry rovnakého pohlavia a ich deti ukrátené doslova o množstvo právnych a hmotných zodpovedností a foriem ochrany, ako aj o citový, spoločenský a duchovný rozmer, ktorý manželstvo pre mnohých má. Životné partnerstvo im to môže čiastočne vynahradiť.
Nami navrhované životné partnerstvo je spoločným záujmom párov rovnakého aj rôzneho pohlavia a ich rodín. Nový inštitút životných partnerstiev znamená ponuku aj pre skupinu tých párov, ktoré z rôznych dôvodov odmietajú uzavrieť manželstvo ako tradičnú formu právneho uznania ich spoločných životných cieľov aj záväzkov, čo ale neznamená, že nestoja o právnu ochranu. Na Slovensku je 89 tisíc heterosexuálnych párov, ktoré v sčítaní z roku 2011 deklarovali spolužitie vo faktickom manželstve. Podľa posledných dostupných údajov deti narodené mimo manželstva predstavujú už 37 % z celkového počtu živonarodených detí. Dnes už teda ani na Slovensku nie je len jeden spôsob alebo jedna voľba, pokiaľ ide o vedenie vlastného rodinného alebo súkromného života.
Pre nezosobášené páry neexistuje vzájomná vyživovacia povinnosť ani počas existencie partnerstva, ani po jeho zániku. Partneri sú tak odkázaní na štát a jeho sociálnu pomoc, resp. sami na seba. Pritom vzájomná vyživovacia povinnosť je viazaná na spolužitie a spoločné zdieľanie nákladov na život a spoločnú domácnosť. Aj páry, ktoré nežijú v manželstve, majú rodiny a deti, no neexistuje pre nich žiadna forma právnej úpravy vzájomnej vyživovacej povinnosti (okrem rodičov a detí). Pritom zánik partnerstva (hoc len faktický) znamená značný zásah do finančného postavenia najmä toho partnera alebo partnerky, ktorí nie sú schopní sa sami živiť. V tomto prípade by prenesenie vyživovacej povinnosti odbremenilo aj štát a sociálne dávky. Ak páry chcú dobrovoľne prevziať na seba zodpovednosť a povinnosť vzájomnej podpory, je nepochopiteľné, prečo im to ešte nebolo umožnené.
Či už súhlasíte s tým, aby páry rovnakého pohlavia mali deti alebo nie, faktom je, že takéto rodiny na Slovensku existujú a nachádzajú sa v nich deti, ktoré je potrebné chrániť a ktorých rodiny je potrebné uznať zákonmi a spoločnosťou. Podľa stanoviska UNICEF „právne uznanie (spolu s ochranou) rodinných vzťahov je dôležitou súčasťou boja proti diskriminácii LGBTI rodičov a detí, keďže rodičia bez právneho uznania nesmú rozhodovať o základných aspektoch života svojho dieťaťa, akými sú vzdelanie a zdravotná starostlivosť. Okrem toho často nemajú nárok na sociálne dávky a finančné výhody, ktoré sú určené špeciálne na podporu rodín. Ďalšie nejasnosti vznikajú, ak jeden z biologických rodičov dieťaťa zomrie. Za takých okolností a bez právneho uznania rodinných väzieb nebude dieťa automaticky zverené do starostlivosti žijúcemu rodičovi. Naopak, dieťa sa stane sirotou a pravdepodobne bude umiestnené do starostlivosti poručníka alebo pestúnskej rodiny. Chýbajúce právne uznanie tiež spôsobuje problémy v prípade, ak rodičia žijú oddelene: dieťa tak nemá prospech z opatrení zabezpečených zákonmi o rozvode, pričom postavenie oboch rodičov vzhľadom na opatrovnícke právo, kontakt a výživné ostáva následne absolútne nedefinované.“
Naša ústava a medzinárodné dohovory zaručujú, že žiadny kňaz nemusí uznávať zväzok, ktorý je v rozpore s jeho presvedčením. Nechceme nútiť cirkevné inštitúcie, aby uznávali páry rovnakého pohlavia, rovnako ako dnes nemusia uznávať civilné sobáše či rozvody. Veľa lesieb a gejov samozrejme aktívne praktizuje svoju vieru, pričom mnohé cirkvi uznávajú a podporujú ich partnerské zväzky a záväzky. Napríklad evanjelická farárka Anna Polcková sa pýta: „Čoho sa teda bojíme? Toho, že muži a ženy, ktorí sú iní a ktorí chcú žiť v trvalom zväzku inak, ako si vieme predstaviť, by to mohli myslieť vážne? Že by si chceli byť verní a milovať sa so všetkým, čo oddaná láska so sebou nesie, teda aj v kríze a kríži?“