Volám sa Stanislav Mulík, mám 31 rokov a pochádzam z Trnavy. Vyštudoval som ochranu životného prostredia na brnianskej VUT. Po škole som zatúžil žiť v otvorenejšej spoločnosti, ideálne niekde pri mori, a tak som sa presťahoval do španielskej Valencie. Tam som šesť rokov spoznával stredomorskú kultúru a učil deti zo základných a stredných škôl angličtinu.

Môjho priateľa Césara (30) som spoznal práve v Španielsku v decembri 2011 a hneď sme si padli do oka. Obaja sme mali už za sebou zopár vzťahov a práve preto sme si boli vedomí toho, že človek môže byť vo vzťahu šťastný len vtedy, ak je sám so sebou vyrovnaný. Tiež už obaja dávno vieme, že zamilovanosť nie je to isté ako láska, a dennodenne sa snažíme o to, aby bol náš vzťah založený na vzájomnej dôvere, tolerancii a opore.

“Tak ako vy, aj my sa cez deň venujeme štúdiu alebo práci. Aj my trávime večery niekedy s našimi kamarátmi, niekedy spolu doma, napríklad pri dobrom filme, ako akákoľvek iná rodina. Aj my máme svoje sny, svoje trápenia a svoje radosti. Nie sme iní, sme ako vy.”

Keď César na jeseň 2013 získal doktorát z potravinárskej technológie, kvôli ktorému sa do Španielska pôvodne presťahoval, rozhodli sme sa spolu naďalej žiť v jeho rodnom Mexiku. On dostal ponuku učiť na univerzite v Querétaro a ja v tej istej inštitúcii vďaka grantu momentálne študujem lingvistiku. Sme spolu už tri a pol roka, no v spoločnej domácnosti žijeme len rok. A tak ako väčšina párov v našom veku, túžime po spoločnej rodine a radi by sme vychovávali deti. Uvedomujeme si, že každé dieťa v prvom rade potrebuje lásku a starostlivosť milujúcich rodičov.

Pred dvoma rokmi sme leto a následne aj Vianoce strávili na Slovensku s mojou rodinou. Césarovi sa Slovensko a susedné krajiny veľmi páčia, aj keď tvrdí, že slovenčina je pre cudzinca skoro nezvládnuteľný jazyk. Pre život na Slovensku sme sa však zatiaľ nerozhodli. Aj keď sme tu našťastie nikdy nezažili otvorenú agresiu, s homofóbiou a rasizmom sme sa bohužiaľ neraz stretli.

V Španielsku, ako aj v niektorých mexických štátoch, majú všetky páry bez ohľadu na sexuálnu orientáciu možnosť uzatvoriť civilný zväzok manželstva, v Českej republike je to registrované partnerstvo. Čo sa týka adopcií, situácia je podobná. Po trinástich rokoch života v týchto krajinách by som bol veľmi rád, keby sme si podobné práva mohli uplatniť aj na Slovensku a aby naše deti mohli navštevovať svojich starých rodičov bez toho, aby sa cítili „inak“.

Je veľmi dôležité rozlišovať pojmy cirkevné a civilné manželstvo, ktoré si podľa nás ľudia nielen na Slovensku veľmi mýlia. Cirkevné manželstvo je doménou cirkvi a vzťahuje sa len na veriacich ľudí, ktorí súhlasia s jeho cirkevnou definíciou. Na druhej strane inštitút civilného manželstva je právom všetkých občanov sekulárneho štátu (akým Slovensko aspoň na papieri je). Prístup k civilnému manželstvu majú mať všetci dospelí ľudia bez ohľadu na ich etnický pôvod, vierovyznanie alebo sexuálnu orientáciu. To, či sa potom slobodne rozhodnú do manželstva vstúpiť so všetkými právami a povinnosťami, ktoré z toho vyplývajú, je už iná vec. Nikto im však nesmie túto možnosť odopierať na základe akejkoľvek odlišnosti od väčšinovej spoločnosti.

César a ja dúfame, že tak ako my máme možnosť slobodne vstúpiť do civilného manželského zväzku tu v Mexiku, raz ju budú mať aj všetky páry na Slovensku. Možno to dopomôže aj k tomu, aby sme si všetci uvedomili, že predsa nie sme až takí odlišní. Tak ako vy, aj my sa cez deň venujeme štúdiu alebo práci. Aj my trávime večery niekedy s našimi kamarátmi, niekedy spolu doma, napríklad pri dobrom filme, ako akákoľvek iná rodina. Keď sa vyberieme niekam do spoločnosti alebo na návštevu k rodičom, sprevádzame ako partneri jeden druhého presne tak, ako to páry zvyknú robiť. Aj my máme svoje sny, svoje trápenia a svoje radosti. Nie sme iní, sme ako vy.

Stanislav Mulík