Niekedy sa mi nechce veriť, že to už je toľko rokov. Zoznámili sme sa pred dvadsiatimi dvomi rokmi. Po roku sme sa dohodli, že začneme spolu žiť v jednej domácnosti. A tak žijeme až dodnes.

Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia to nebolo bežné. Mnohokrát sme si vypočuli: „Čo? Vy chcete žiť spolu? Načo provokujete okolie? Veď dnes už máte vlastné kaviarne a miesta, kde sa stretávate. Nie je problém sa s niekým zoznámiť a... užiť si.“


Už vtedy sme však obaja vedeli, že chceme viac. Viac ako „vzťah na jednu noc“. Obaja sme si pri hľadaní životnej lásky prešli všeličím, ale napriek tlaku okolia aj komunity sme sa rozhodli. Pretože presne o tom to je. O rozhodnutí, že svoj život chcete stráviť nie ako ja a ty, ale ako my. Presne také jednoduché to je. Láska sa vekom mení. Z mileneckej sa stáva partnerská, menej bujará, viac intímna. Milujeme náš spoločný vzťah stále viac, rovnako ako seba navzájom.

„Pretože presne o tom to je. O rozhodnutí, že svoj život chcete stráviť nie ako ja a ty, ale ako my. Presne také jednoduché to je.“

Áno, znie to všetko tak idylicky, akoby sa všetko zlé naraz roztopilo vo vzájomnej blaženosti. Samozrejme, problémy boli a budú. Narobili sme aj chyby, prišli roztržky, nedorozumenia a hádky. Nie sme zďaleka dokonalí a napriek tomu sme zažili hádam len jednu krízu vo vzťahu a aj to nakoniec ako krízu vnímal len jeden z nás a ten druhý dodnes tvrdí, že žiadna kríza nebola. Proste sme si uvedomovali, že žiadny predmet hádky nestojí zato, aby sme najneskôr druhý deň od rána nekomunikovali úplne normálne. Dokážeme stáť jeden za druhým v akejkoľvek situácii, problémy a starosti jedného sa automaticky stávajú problémami a starosťami druhého. Dnes si už nevieme predstaviť, že by sme problémy, ktoré mal každý z nás napríklad v zamestnaní alebo s chorým rodičom museli riešiť každý sám bez pomoci toho druhého. Mnoho ráz stačilo iba vypočuť či len fyzická prítomnosť toho druhého a všetko sa dalo zvládnuť ľahšie. Áno, sme spolu šťastní...

Zvláštne, že dnes, keď povieme, že chceme svoj dlhoročný vzťah zoficiálniť, počujeme často aj od niektorých členov LGBTI komunity presne to isté ako pred dvadsiatimi dvomi rokmi: „Čo? Vy chcete registrované partnerstvo? Načo provokujete okolie? Veď dnes môžete žiť ako chcete, žijete spolu a nikto vám v ničom nebráni. Ja so svojím partnerom žijeme spolu a nepotrebujeme na to papier...“

Priznávam, niekedy máme už chuť kričať: „Áno žijeme spolu a dnes je to normálne, lebo ľudia ako my dvaja to pred viac ako dvadsiatimi rokmi na Slovensku začali! Vyšli sme z kaviarní a tmavých parkov, aby sme založili vzťah. Nevadí, že sme už starí a unavení, znova pôjdeme do toho a vyjdeme z domu, aby ľudia videli, že sme celkom obyčajní takmer dedkovia, ktorí by sa chceli stať oficiálnymi partnermi.“

My dvaja presne vieme, prečo to chceme, rovnako ako sme pred rokmi vedeli, prečo chceme žiť spolu. Nesnažíme sa vytĺcť žiadny kapitál, nikoho a nič neplánujeme zničiť, nechceme nijako ohrozovať spoluobčanov. Chceme byť po dlhoročnom vzťahu oficiálnymi partnermi.

Pred pár dňami sme robili svedkov na svadbe našim veľmi dobrým priateľom. Ten môj svedčil neveste a ja ženíchovi. Bola to malá, ale krásna, pokojná, dojímavá a uslzená svadba. Priatelia len o málo mladší od nás už presne vedia, do čoho idú. Majú za sebou predchádzajúce manželstvá. Obaja sú vo svojej profesii veľmi úspešní. Majú už dospievajúce aj dospelé deti a určite nepotrebujú pre svoj život papier. Napriek tomu presne vedeli, prečo si chcú verejne a pred svedkami povedať svoje áno. A ja im naozaj úplne rozumiem.

Ešte stále veríme tomu, že sa nám v tomto živote podarí náš vzťah zlegalizovať papierom a ako nám pribúdajú roky, stále viac platí, že okrem toho, že to chceme, to aj potrebujeme.

Roman Dulgerov a Danko Beran