S Rastíkom tvoríme partnerský pár približne šesť rokov. No už asi po troch rokoch sme vedeli, že chceme, aby naše dve životné cesty boli spojené navždy. Gejovia, lesby na Slovensku však nemajú ľahké žiť svoj partnerský život otvorene, nieto ešte očakávať, že by ich partnerstvo uznali verejné úrady. Asi rok po tom, čo sme sa v roku 2009 zoznámili, sme začali spolu žiť. Podobne, ako väčšina párov. Rastík je zo Žiliny, tak prišiel on za mnou, do Bratislavy. Začať spoločný život je veľké rozhodnutie. Veľa vecí sa zmení, musíte sa naučiť veľkému vzájomnému rešpektu. Boli aj kritické momenty, ale najmä tie krásne, a preto po ďalších dvoch rokoch bolo jasné, že niet na čo čakať.

Rozmýšľali sme, ako má náš veľký deň vyzerať, a keďže naša krajina sa zdala byť ďaleko nie iba od akceptovania právne potvrdených zväzkov gejov a lesieb, ale aj niečoho takého jednoduchého, ako je verejný coming out – na rad prišlo hľadanie adoptívnej krajiny pre náš zväzok. Nebolo to ťažké. Nejaký čas som strávil univerzitnými štúdiami v zahraničí: v Spojených štátoch a v Spojenom kráľovstve. Keď už nie Slovensko, tak by krajina našej svadby mala byť aspoň Európska únia. A keď Európska únia, tak Spojené kráľovstvo: je to krajina, ktorú máme obaja úprimne radi a z jazykového hľadiska to tiež bola ľahká voľba.

"Keď je na niečo také pripravená vyše dvesto rokov stará americká ústava, je na to pripravená aj slovenská spoločnosť a slovenské zákony. Je najvyšší čas, aby aj naši zákonodarcovia presadili životné partnerstvo. V mene dôstojnosti a rovnosti."

Kvôli o niečo liberálnejšej úprave sme si namiesto Anglicka vybrali Škótsko. A ktoré miesto na svadbu môže byť v Škótsku krajšie, než Edinburgh. Dôležitý bol pre nás aj dátum. Okamih, ktorý bol pre nás významný aj z hľadiska progresu našej spoločnosti. Vedeli sme, že naša svadba bude trochu výnimočná. Najlepší nám prišiel 17. november, presne v deň 25. výročia Nežnej revolúcie. Pre našu krajinu významný deň. Hoci, ako napísal fotograf a kamarát Mišo Burza, ktorý robil z nášho veľkého dňa fotografie, „iba obyčajný deň v Edinburghu“. Boli sme jeden z posledných párov v Škótsku, ktorý uzavrel civilné partnerstvo: všetci totiž čakali ešte pár týždňov, kedy sa v Škótsku mohli uzatvárať aj manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Inak v tých inštitútoch z právneho hľadiska nebol takmer žiaden rozdiel, azda iba v názve. Tak sme sa rozhodli, že netreba čakať: dátum je dôležitejší ako názov na papieri, podstatná je naša svadba a právno-sociálne uznanie.

„Ako povedal Martin Luther King: „Nenávisť paralyzuje život, láska ho oslobodzuje. Nenávisť mätie život, láska ho harmonizuje. Nenávisť paralyzuje, láska ho osvetľuje... A ako Abraham Lincoln vyjadril: „Tí, ktorí odopierajú slobodu ostatným, nezaslúžia si slobodu pre seba samotných a dlho si ju ani neudržia... nakoniec to najlepšie zhrnul Václav Havel: „Pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou,“ čítal náš svedok a spoločný priateľ Mišo na úrade v Edinburghu na Kráľovskej míli počas slávnostného obradu.

Bola to malá svadba, okrem svedkyne Barbory ešte prišla naša priateľka Katka (jej malej dcérke som krstným otcom) a zopár ďalších. Keby sme mohli mať svadbu na Slovensku, iste by sme mohli zavolať oveľa viac ľudí. Pani úradníčka tiež urobila náš dôležitý deň skvelý. Povedala nám, že už počas tých pár mesiacov posielania si dokumentov o nás hovoril už celý úrad – veď prísť na svadbu zďaleka a špeciálne k nim sa im tiež nestáva každý deň. Keďže naše dlhé krstné mená nevedeli ani prečítať, volali nás Brani a Rasti.

Potom to už prišlo: „Ja Branislav Ondrášik slávnostne a úprimne vyhlasujem, že ťa Rastislav Macák prijímam ako môjho zákonného civilného partnera s vylúčením všetkých ostatných“. Rastík tiež povedal svoje áno. Potom prišla ale dôležitá veta od pani úradníčky: „S radosťou vás vyhlasujem za registrovaných civilných partnerov od tohto dňa a ďalej, status, ktorý uznáva zákon a potvrdzuje spoločnosť“.

Na Slovensku sme ešte ďaleko, aby spoločnosť uznala naše partnerstvo, uznanie zákonom je však dôležitý krok. Nie je to dôležité iba pre to, aby som mal informácie o zdravotnom stave alebo prístup k sociálnemu zabezpečeniu. Ktoré si obaja platíme z daní a odvodov, no ktoré naše právo priznáva manželským párom opačného pohlavia. Súčasný stav z nás robí v našej krajine občanov druhej kategórie. Paradoxné je, že keby sme vycestovali a presťahovali sa do väčšiny z krajín EÚ či do Spojených štátov, náš zväzok by bol okamžite právne uznaný so všetkými právami a povinnosťami, ktoré k tomu patria. Ale u nás doma nie. Samozrejme, že táto neštandardná situácia je neustále zneužívaná politikmi a ďalšími iba na očierňovanie jednej menšiny.

„Žiadny zväzok nie je taký dôležitý ako manželstvo, pretože stelesňuje najvyššie ideály lásky, vernosti, oddanosti, obetovania a rodiny. Vytvorením manželského zväzku sa dvaja ľudia stávajú niečím viac, ako boli dovtedy. Ako preukázali niektorí navrhovatelia v týchto súdnych prípadoch, manželstvo vyjadruje lásku, ktorá môže byť trvalá a dokonca pretrvať po smrti. Bolo by nepochopením týchto mužov a žien, keby sme povedali, že si nectia myšlienku manželstva. Prehlasujú, že ju rešpektujú, a to tak hlboko, že ju sami chcú naplniť. Ich nádejou je nebyť odsúdení na život v samote, vylúčení z jednej z najstarších inštitúcií civilizácie. Žiadajú rovnakú dôstojnosť v očiach zákona. Ústava im toto právo zaručuje,“ napísal sudca Anthony Kennedy z Najvyššieho súdu USA, ktorý nedávno rozhodol, že odopretie prístupu párom rovnakého pohlavia k manželstvu je v rozpore s rovnosťou všetkých ľudí v dôstojnosti.

Keď je na niečo také pripravená vyše dvesto rokov stará americká ústava, je na to pripravená aj slovenská spoločnosť a slovenské zákony. Je najvyšší čas, aby aj naši zákonodarcovia presadili životné partnerstvo. V mene dôstojnosti a rovnosti.

Branislav Ondrášik a Rastislav Macák

Autor fotografií: Michal Burza