Volám sa Diana, pochádzam z Prešova. Na svoje východňarske korene som patrične hrdá. Do Bratislavy som sa presťahovala, ako inak, za láskou. Našla som si tu prácu, chodila do školy. Láska skončila, ja som mala veľa voľného času a tak som sa pustila do hľadania nových kamarátstiev tu, v Bratislave. Tak som spoznala aj Katarínu, s ktorou sme spolu 3 roky.


Katarína pochádza z Banskej Bystrice, do Bratislavy prišla pred 12 rokmi študovať. Po práci sociálno-psychologického poradenstva a vzdelávania v neziskovom sektore presedlala na prácu vo firme, kde koordinuje vzdelávanie.

"Veľmi dôležitou súčasťou nášho života sú naše rodiny. Preto bolo pre nás dôležité vybudovať si moje vzťahy s jej časťou rodiny a jej vzťahy s mojou časťou rodiny. Zo začiatku to veru nebola prechádzka ružovou záhradou. Vďaka budovaniu týchto vzťahov je teraz víkend strávený s našimi rodičmi naozaj pohodou."


Náš život je úplne bežný - ráno vstať, vychystať sa do práce. Vyložím Katarínu pred prácou a pokračujem ďalej do svojej. Keďže jej prácu mám po ceste, poobede ju vyzdvihnem a ideme na kávu, alebo za kamarátmi. Treba predsa prediskutovať, čo je nové, aký bol deň, ako sa kto má, kam sa pôjde, alebo čo sa vymyslí na víkend. Keďže víkendy trávime väčšinou mimo Bratislavy, piatky po práci bývajú určené na presun. Máme svoje ranné rituály. Moja Kata teda nie je ranné vtáča. Dostať ju ráno do auta načas je výkon hodný medaily. Každé ráno chystám Kataríne kávu na spríjemnenie cesty a naštartovanie dňa. Ona je vždy dojatá a hovorí: „mám najúžasnejšiu ženu na svete“.

888edad4-3430-484a-889e-e66673be24f3.jpg46e04a89-6639-419f-afef-d3edc37f05b4.jpg


Veľmi dôležitou súčasťou nášho života sú naše rodiny. Preto bolo pre nás dôležité vybudovať si moje vzťahy s jej časťou rodiny a jej vzťahy s mojou časťou rodiny. Zo začiatku to veru nebola prechádzka ružovou záhradou. Vďaka budovaniu týchto vzťahov je teraz víkend strávený s našimi rodičmi naozaj pohodou.


Nebolo to vždy také jednoduché ani príjemné. Naši Katarínu prijali rýchlo. Nebola to moja prvá partnerka, ktorú som im predstavila. Väčšie starosti mi robil ich postoj smerom k širšej rodine a okoliu. Hovorievali: „Tu, keď sa to niekto dozvie, budú nás ohovárať“, „My sme s tým v pohode, ale čo povedia iní“, „Ty odídeš do Bratislavy, ale my tu s tým ostaneme“. Nechodím na rodinné oslavy, pretože sa nechcem tváriť sa, že som single, alebo predstavovať Katarínu ako kamarátku. Myslím, že by sa to nepáčilo ani jednému heterosexuálnemu páru, ak by mal kvôli tlaku rodičov predstavovať svojho partnera/partnerku, s ktorým žijú, ako kamaráta. Vlastne sa na to musím opýtať našich, ako by sa cítili, keby išli na oslavu mojich narodenín a mali by sa tváriť, že nie sú manželia, ale iba kamaráti. Alebo pri otázke máš manželku/manžela povedať, že sú single. Možno si hovoríte, že to znie humorne, ba priam absurdne, ale prečo to potom niekto chce odo mňa?


Myslím si, že náš život je naozaj bežný, so všetkými radosťami a starosťami, aké do spoločného partnerstva život prináša. Iné je ale to, že skupina ľudí na Slovensku chce rozhodovať o tom, ako máme žiť. Čo je pre mňa, či Katarínu správne. Čo chceme či nechceme, alebo aká forma vzťahu je pre nás postačujúca. Ja by som si to nikdy k nijakému páru ani rodine nedovolila.


Kampaň za životné partnerstvá vnímam s nadšením. Tiež chcem mať možnosť verejne povedať, ako Katarínu ľúbim, spečatiť našu lásku oficiálnym zväzkom a mať právnu ochranu. Veď človek nikdy nemôže vedieť, čo sa stane, či jedna alebo druhá neostane chorá, alebo či sa neudeje niečo horšie. Ako naposledy, keď som bola s Katarínou v nemocnici a mne ani nepovedali, ako jej je a čo sa s ňou deje. Katarína musela v tom nepriaznivom stave doktorom vysvetľovať, kto som a že si naozaj želá, aby ma informovali. Všetko stálo iba na dobrej vôli lekárov. Chceme žiť so svojou láskou aj v právne uznanom zväzku, milovať sa a pestovať náš vzťah v dobrom aj zlom. Chceme, aby nás tak videla aj spoločnosť, štát, medicínske zariadenie či akýkoľvek úrad.

Diana Pruchnerovičová a Katarína Sokolová